S PÁTROM PIOM O POKORE

            „Človek by nemal spyšnieť pre dary, ktoré má. Naopak, čím je duša bohatšia na dary, tým väčší dôvod má na pokoru pred Pánom, lebo dary od Pána ju robia veľkou a ona nikdy nebude môcť zadosťučiniť Darcovi všetkého dobra. Preto keď vás pokušiteľ bude chcieť vohnať do pýchy, zopakujte si sami pre seba: všetko dobré, čo je vo mne, mi požičal Boh. Sám sa oslavovať pre niečo, čo mi nepatrí, je teda poriadna hlúposť.“

            V čase, keď páter Pio písal tieto riadky, už poznal prílev zástupov ako i nebezpečenstvo, ktoré predstavovali pre jeho pokoru. No vďaka mnohým skúškam, ktorými prešiel, poznal tiež skutočnosť svojich hriechov i vlastnú ničotu oproti veľkosti Boha. Vždy bol presvedčený o tom, že nedáva zo seba dostatok v porovnaní s množstvom darov, ktorých sa mu dostalo.

            Všetkých sa nás hlboko dotýka jeho poníženosť. V celom svojom živote chcel byť len tým, kým ho chcel mať Boh. V poslušnosti sa zjednotiť s jeho vôľou.

            K tomuto sme pozvaní i my. Byť takými, akými nás chce mať Boh. Nikým viac a nikým menej.

            Nespi na vavrínoch. Už z ľudského hľadiska je také lôžko nepohodlné a neslávne. A navyše keď tie vavríny nepatria tebe, ale Bohu.

                                                                                                          Josemaría Escrivá